Voľby, ktoré nenastali

Autor: Ján Malik | 23.3.2018 o 13:48 | (upravené 24.3.2018 o 13:08) Karma článku: 1,42 | Prečítané:  321x

Voľby a riešenie politickej situácie v štáte v jednotlivých médiách, je už na dennom poriadku. Téma, na ktorú je možné nazrieť z rôznych uhlov pohľadu. Názory sa líšia, ale podstata je stále rovnaká.

V súčasnej politickej situácii, ktorá je na Slovensku, existuje množstvo tém, ku ktorým sa dá vyjadriť vlastný názor a názor ľudu. Celá táto ,,obtiažna“ situácia nastala po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky. Nikto by neriešil v takom širokom rozsahu túto vraždu, pokiaľ by nešlo o novinára, ktorý sa zaoberal ,,špinavými“ prípadmi z prostredia, ktoré úzko súviseli a podotýkam doteraz sa nevysvetlili, s teraz už minulou vládnucou skupinou, ktorej premiérom bol Róbert Fico. Celá táto situácia sa zdala byť riešiteľná len predčasnými voľbami, ktoré boli žiadané obyčajnými ľuďmi v uliciach, ktorí protestovali pýtajúci si spravodlivosť. Avšak, človek si môže položiť jednoduchú otázku. Vyriešilo by sa tým niečo? Slovensko je z dlhodobého hľadiska starnúcim národom. Mladá generácia nemá z grafov účasti na voľbách predošlých výsledkov volieb pomerne žiadnu šancu prehlasovať dôchodcami volenú najsilnejšiu stranu Smer. I keď šanca by sa určite vyskytla, avšak podľa môjho názoru je to nepredstaviteľné. Voľby by vyhrala už spomínaná strana, otázne je však, či by mala s kým vytvoriť vládnu koalíciu, aby mohli byť uznášaniaschopní. Podľa môjho názoru by sa voľby neustále opakovali a opakovali, na čom by pohoreli len samotní občania, pretože tie voľby nie sú zadarmo a zaplatia ich práve tí, ktorí chceli tieto predčasné voľby v protestoch za slušne Slovensko.

Vráťme sa ku konečnej situácii, ktorá nastala pred niekoľkými dňami. Malá iskierka nádeje sa vyskytla, keď zo svojich funkcii odstúpili kontroverzní a ľuďmi nenávidení Róbertovia. Bývalý minister vnútra Róbert Kaliňák a bývalý premiér Róbert Fico. Avšak, keď má človek povedať pravdu, nič sa s tým nevyriešilo. Novým premiérom sa stal Pellegrini, ktorý je pravou rukou bývalého premiéra a dá sa očakávať, že ide len o kozmetickú úpravu vo vláde.

Ďalšou iskierkou nádeje bolo vyhlásenie prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku. Ten po rokovaní už s novým premiérom, ktorý mu predložil zoznam mien, ktoré by mali zaujať funkcie novej vlády vyhlásil, že v takomto zložení vládu nevymenuje. Kiska skonštatoval: ,,Povedal som mu aj konkrétne výhrady.“ Avšak Prezident Kiska nevydržal a ,,stratégia“ prezidenta sa rozpadla. Po malom vzoprení na hrane Ústavy prišiel ústup a akceptovanie, pravdepodobne Ficových plánov na udržanie moci.

Kiskovi treba však uznať poklonu, že vstúpil do konfliktu, ktorý bol politicky a ústavne náročný. A ktorý sa nemohol skončiť veľkým víťazstvom prezidenta a definitívnou porážkou predsedu vlády. Maximum toho, čo mohol prezident uhrať, by bol kompromis. Teda už spomínané a riešené predčasné voľby alebo rozsiahla a zásadná rekonštrukcia vlády. V krajnom úzadí aj úradná vláda.

Prezident, bohužiaľ, musí akceptovať v parlamentnej republike parlamentnú väčšinu. A keďže parlamentná väčšina vyslovila podporu novej vzniknutej vláde, prezidentovi nič iné neostávalo. Také sú pravidlá tejto hry. Vláda sa má zodpovedať Národnej rade a nie prezidentovi. Maličká výnimka je len pri jeho rozhodnutí vymenovať premiéra, kde má isté právomoci. Je to naozaj tak? Nemôže inak zasiahnuť?

Na druhej strane je ,,pekné,“ že prezident vstúpil do otvoreného konfliktu s koalíciou už 4. marca. Vtedy, keď mu skončila dovolenka, keď sa bol lyžovať. V ten deň odkázal, že žiada už spomínanú rozsiahlu rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby. Avšak prezident mal v tejto výbušnej situácii plné právo siahnuť po mimoriadnych opatreniach. Mal tlačiť na zásadné zmeny. Samozrejme, nie v revolučnom, ale v ústavnom a politickom režime. Prezidentovi sa otvorili možnosti pre uplatnenie jeho moci. Podľa Ústavy rozhoduje prezident o vymenovaní premiéra a nie nejaký predseda strany. Po demisii Fica si mohol dať svoje vlastné, prezidentské požiadavky, žiaľ, nič nepožadoval. Rýchlučko prikývol, že prijme demisiu Fica a poverí Pellegriniho zostaviť vládu. Naivne asi veril, že sa splní jeho podmienka o zásadnej rekonštrukcii vlády a povedie k upokojeniu napätia.

Nanešťastie, stal sa presný opak. Na ďalší deň vyhorela v Žiline kancelária Smeru, na uliciach pokračovali protesty s vysokou účasťou a Bugár požiadal o ochranku. Kiskovi ľudia tvrdili, že majú premyslenú stratégiu, no podľa mňa ani sami nevedeli, akú presne majú. Milé, sympatické bolo vzopretie voči vymenovaniu vlády, ku ktorým mal výhrady, ale za dva dni ju už prijal, hoci sám tvrdil, že nie je s ňou 100% spokojný.

Keď si to všetko spolu zhrnieme, čo sa za posledných pár dní udialo, zistíme, že to všetko bolo priam až zábavné. Kiska najprv 4. marca po dovolenke vstúpil do konfliktu, 14. marca prikývol na záchranný plán Fica spojený s demisiou. Potom sa vzbúril proti návrhu novej vlády a neskôr nasledovalo vyhlásenie dôvery Pellegriniho novej vláde s kozmetickými úpravami. Dúfajme, že toto, čo prezident predvádzal, nebola stratégia, ktorú mali pripravenú aj jeho ľudia. Snáď to bola len jeho úprimná improvizácia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Peniaze na reformu školstva v rozpočte nevidno

Školstvo je v rozpočte málo ambiciózne.

DOMOV

Pod diaľnicou môže končiť aj ropný odpad. Zo skládky pri Bratislave

Zadržaný Grebeči s Vassalom spolupracoval.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Úplný chaos. Zase skrachovali rokovania o Brexite

Ako vyzerá rokovanie o brexite.


Už ste čítali?